Petangový starovek našej rodiny.
Napísal : Lubomír Šedivý
Nastala doba kedy sa začalo hrávať na našej chate v Plaveckom Štvrtku. My sme mali dva priestory , trávovo – pieskový pred chatou a príjazdová piesočno – hlinená cesta. Zaujímavé boli hlavne dve návštevy , ktoré ukázali ako sa dá prepadnúť tejto „zábave“. Prvá , prišla partia na čele so susedovcami z Tolstého a po určitej dobe sme im ponúkli zápas s kovovými guľami. Ich nenadšená odpoveď , že to už hrali nás trošku zarazila , ale keď sme im vysvetlili pravidlá a rozdelili sa do zaujímavých trojíc , tak sa rozbehol vážny súboj , ktorý neprerušila ani tma a dohrávalo sa okolo jednej ráno , keď posledné tri hodiny nám svietili na hru reflektory troch našich áut( susedovci sa stali zakladajúcimi členmi nášho petangového klubu). O dva týždne sa na našej chate stretli moji priatelia Láďa Nakládal s Moravy a Milan Sobolič s Pezinka. Keď sme už minuli všetky dostupné zábavy (plávanie, karty, kocky, pivko), porozprával som im o nočnom guľovom boji , obaja pohrdlivo a nedôverčivo pomrkávali po trištvrte kilových kovových guliach. Neochotne sa zodvihli, pridal sa syn Tomáš a o tretej poobede sa začal súboj. Láďova žena nám večeru musela servírovať medzi jednotlivými hodmi a po zájdení slnka sa svietilo na miesto cieľa tak, že spoluhráč si zapálenú sviečku položil na topánku a postavil sa k cieľu. No proste blázni. Milan sa stal ďalším v rodine petangistov a musím predbehnúť dejiny , stal sa na dlhé roky mojím najčastejším spoluhráčom a priekopníkom slovenského petangu. Takto sa postupne pridávali ďalší , ako napríklad rodina Tomanových, ale stále to bola iba chatová zábava.
Aby to nebolo len to veselé, tak musím pripomenúť aj môj prvý infarkt v roku 1997, v roku 2000 druhý. Nasledovala operácia srdca v roku 2001, ktorá ma ako 47- ročného nasmerovala do invalidného dôchodku. Nespomínam to samoúčelne , lebo aj toto bol veľmi vážny krok v mojej petangovej kariére.
Začiatkom roka 2002 , teda rok po mojej nedobrovoľnej životnej zmene , mi hlavou behali rôzne myšlienky, hlavne o mojej zbytočnosti. Asi to bolo na mne moc vidieť , lebo mladší synátor Ičko začal okolo mňa krúžiť a potom začal .....“ty počuj , nechcel by si sa venovať minigolfu , však si nás vždy porážal na všetkých dovolenkách, pozriem sa na internete , či tu nie je nejaký klub a či sa tu nehrajú nejaké turnaje“. Po týždni mi oznamuje , že na Slovensku je systém súťaží , dávno rozbehnutý a to Ivan pochopil , že nie je pre mňa , potreboval ma niečím zamestnať , lebo len aktivita , je pre mňa to najdôležitejšie. O mesiac druhý pokus ....“ty počuj a čo také buče, čo sme hrali v Chorvátsku a hrávame na chate“. Nezaujate som prikývol a mladý sa vrhol na internet. Po týždni hlási boccia sa na Slovensku hrá , ale je to väčšinou pre telesne postihnutých a niekde okolo Lučenca je nejaký klub a tí chodia aj na ME a MS. Týždeň opäť ticho a vtedy prišiel asi s tým čo hľadal . ...“ty počuj, petang som na Slovensku nenašiel , ale v Čechách to hrajú dosť veľa a už asi 8 rokov a tak som im napísal , že by sme mali záujem , nech sa nám ozvú „......a tu sa moje kolieska začali otáčať a .......vtedy sa stal ďalší zásah.
V sobotu 8. júna 2002, idem ráno o šiestej ako vždy so svojím psom na prechádzku , nakúpim raňajky, Šport. Začítam sa doňho už na ceste , pokračujem pri raňajkách a zrazu keď otočím na poslednú stranu , zbadám maličký článok a tam , stojí, že francúzsko-slovenská obchodná komora poriada pre svojich členov prvý turnaj v petangu na Slovensku. Okamžite budím oboch synov, zdvíham telefón a volám Mirovi Tomanovi a vyrážame smer nábrežie Dunaja.....