Úvod..
Princíp hry je veľmi jednoduchý, ale dokonalé zvládnutie techniky a taktiky vyžaduje pravidelný tréning. Výraznou prednosťou tohto športu je to, že ho môže hrať prakticky každý (ženy s mužmi, starci s deťmi, aj telesne postihnutí) a prakticky kdekoľvek (hrá sa tam kde sa hráči dohodnú).
Asi by sa patrilo napísať p r e č o a ešte doplniť o č o m bude tento súbor poviedok , postrehov a názorov.
Pred niekoľkými rokmi som sa rozhodol , že začnem písať denníky o mojej druhej láske , cestovaní po Juhovýchodnej Ázii a táto láska vznikla z tej prvej PETANGU, ......tak a o tomto nechceš písať ?
Chcem a som si istý , že sa takto nájdu aj viacerí a poskladáme dokopy mozaiku slovenského petangu, ktorá bude zároveň históriou a pohľadom z rôznych uhlov, hláv a vzťahov k tomuto športu.
Asi by som mal napísať niečo o histórii , alebo o pravidlách ? Nechám to na Vás , dá sa to nájsť vo wikipédii, alebo na rôznych petangových stránkach, alebo o tom niekto napíše.
Takže
P Í Š T E , aby po nás niečo zostalo a tí čo začínajú , alebo chcú začať, mali sa z čoho poučiť , alebo zľaknúť J.
BUČE
Napísal Lubomír Šedivý
Buče, takto sme dlho volali guľový šport , ktorý som priniesol medzi kamarátov z Chorvátska.
Ale začať musím ešte skôr, od malička som skúšal nejaké športy , ale nikde dlho nevydržal (napočítal som ich 17, ktoré som robil aktívne). Dôvodov ,prečo som všade iba začal a nič poriadne nedotiahol , bolo viac , ale v prvom rade, že som si nikde nenašiel nejakého dobrého kamoša , no proste spriaznenú dušu. Vždy bolo mojím snom robiť športového redaktora , najradšej komentátora a tak som vedel skoro o všetkých športoch a športovcoch sveta...ale opäť som to nedotiahol do konca.
Šport ma stále fascinoval a preto , ako správny Bratislavčan som cez víkend dokázal obehnúť mužskú hádzanú a slávnu ČH, ženskú, striedavo Inter a MDŽ, volejbalistov ČH(neskôr VKP) a potom sa išlo na basketbalistov Interu , futbal na Pasienkoch aj na Tehelnom poli a hokej na Slovane, ale najviac som miloval (na rozdiel od väčšiny bratislavčanov , chlapcov žlto – čiernych na Pasienkoch. Tu to slovanisti asi prestanú čítať J.
Ale ja som pokračoval aj po tom čo som sa oženil a narodili sa mi deti a hlavne starší Tomáš – teraz známejší ako Lasky, začal so mnou tieto okruhy absolvovať. Pridali sme k tomu aj atletiku a slávnu PTS a pred telkou sme pri hocijakom športe dokázali predebatovať hodiny . Niektorí si ešte pamätajú , že aj na Štefana sa striedavo pozeralo na turnaje v šachu a občas ping-pongu. Športová štatistika to bolo naše.
Prišiel rok 1989 a my hneď budúce leto sme veľmi špekulovali, že nám treba s deťmi k moru . Za socializmu sme dostali „devízák“ do „Jugošky „ iba raz a tak nás to strašne ťahalo . Jedného dňa prišla Jana(moja žena) z roboty a hovorí , môj námestník sa vrátil od mora, je to na Makarskej , máme tam vybavené ubytovanie ....a išlo sa. Bývali sme vo Velikom Brde, pod najvyšším miestnym kopcom Sv. Jure a každý deň sa chodili kúpať do Krvavice.
Luboš, Ty kým sa dostaneš k veci , to trvá . Ale veď som už tu . Asi po týždni nášho pobytu som sa poobede vybral s chalaňmi na zmrzlinu a keď sme sa vracali .......VTEDY SA TO STALO.....ZASIAHOL NÁS CARREAU.....PETANGOVÝ BOH ....a odvtedy je to tak.
Proste ideme a na parkovej cestičke šesť chlapov striedavo hádže gule k menšej drevenej guľke, dohadujú sa, vetvičkami premeriavajú vzdialenosti, opäť sa hádajú a po niekoľkých hodoch si podávajú ruky a jeden z nich sa poberá do bufetu , prináša tácku s poldecákmi , všetci si vypijú a začínajú znova. Zmrzlina sa roztápa , tak mladšieho Ička, mal 6 rokov, ktorého to očividne nudí (neskôr dvojnásobný majster Slovenska v precíznej streľbe a 4 násobný slovenský reprezentant na MS v petangu), posielame za mamou a my dvaja športoví fanatici sa môžeme venovať tomu zvláštnemu športu pred nami . Podľa odsledovaného skúšame poskladať pravidlá a o chvíľku už vypúšťame poznámky , ako hm, dobrý hod, alebo to je krátke. No jasné kibicovať vie človek najrýchlejšie. Strávili sme tam celé poobede a až súmrak a od pláže vracajúca sa Jana a Ičko nás donútili skončiť tento zatiaľ „najkrajší“ prímorský deň , pre mňa a Tomina. Večer prvá otázka pre domáceho Jožeho znie , čo to je za šport, aké sú pravidlá a kde sa dajú zohnať také gule. Jeho odpoveď Buče, potom asi 10 min vysvetľoval po chorvátsky pravidlá(pochopil som každé tak piate slovo) a gule hovoril, že si vyrábajú a skúsi mi nejaké zohnať. Skupinku chlapov , hrajúcich „buče“ sme videli a strávili pri nich dlhé hodiny ešte 2x a na záver mi domáci venoval jednu drevenú guľu , vysústruženú s koreňa buksusu a „vygravírovanú“ klincami a skrutkami(každý mal svoj špeciálny znak). Takže domov som si niesol, guľu a veľkého chrobáka v hlave.
Rok prebehol a my opäť smer Makarska , Veliko Brdo a náš priateľ Jože. Jedna s prvých otázok padla opäť na „buče“ a on nám hovorí , že jeho švagor je hráč a zoberie nás do hôr na grilovačku a popri tom si zahráme aj tento , stále pre nás neznámy šport. Žiaľ , táto krásna zábava sa nám podarila zrealizovať až predposledný deň, Jožeho švagor a jeho manželka si nás rozdelili na dve družstvá a začali sme . Bolo prekvapujúce s akou obrovskou vervou sa proti sebe pustili práve manželia a nevídanú radosť mala domáca ,po tesnom víťazstve. Jožeho švagor ten deň bol dosť nevrlý. Domov som si , ale žiaľ odniesol iba ďalšiu guľu a odmlku , lebo vojna v Jugoslávii sa začala.
Ale pán Carreau už nad našou rodinou sedel a hovoril ,vy mi neujdete, vás už nepustím. Rok 1996, vojna trvá a my sme sa vybrali do Francúzska do Port Grimaud , neďaleko Sait Tropez a tam v Carrefoure zbadám sadu ôsmich kovových gúľ, asociácia sa mi spája a okamžite ich kupujem. Pravidlá z francúštiny si prekladám a tak tento môj preklad a podmienky u nás na chate v Plaveckom štvrtku sa stávajú druhým krokom našej rodinnej histórie zvanej PÉTANQUE.
