Denník nevyužitého petangistu, alebo:Thajsko 2010 – Za petangom, či za morom? - ČASŤ V.

Autor: Lubomír Šedivý | 20.7.2015 o 9:00 | Karma článku: 2,77 | Prečítané:  441x

Od roku 2010 som si o svojich cestách po Juhovýchodnej Ázii  začal viesť rôzne druhy denníkov a tak nech sa páči......časť V.

A ja taká dzivočka…“

 

Deň ďalší, pokojne pod mottom Simon Cabaret. Už mi to pripadá gýčovité, ráno vstanem: slnko, more, piesok, bazén, teploty už okolo 35. Dokonca som si spomenul, že keď sme fotili na pláži Kata Beach západ slnka, tak som stále rozmýšľal a skúmal, kto tam naaranžoval ten ostrov, bárky a najmä to slnko, no jednoducho – gýč. Tu by som vlastne mohol skončiť opis dnešného dňa, keby som si nebol vymyslel a nepresvedčil ostatných, že ideme na Simon Cabaret (a tak sme včera rezervovali lístky na dodatočné podvečerné predstavenie!).

Sedíme v minivane, pomaly sa sunieme , auto za autom, pred vchod prichádza autobus za autobusom a miestni uvádzači nás po jednom púšťajú na červený koberec. Sála sa zapĺňa, žiaľ, najhlučnejší japonskí a tchajwanskí turisti prichádzajú aj 20 minút po začiatku. A po upozornení na akýkoľvek zákaz snímania sa rozprúdi nádherný obraz svetiel, kostýmov, tanca a spevu. Na scéne sa postupne objavujú kulisy s motívmi Thajska, Chicaga 30. rokov, Indie, Japonska, Číny ,starého Egypta... A kým sa kulisy za oponou menia, vpredu sa striedajú sólisti postupne v nemeckom dirndli, ruské krásavice, polovica publika vo vytržení, keď sa ozýva aj „domáca“ ruština, na svoje si prídu milovníci hard rocku, metalu, elektronickej hudby. A potom prichádza scéna, čo ma uchvátila hádam najviac: bodové svetlo sa opiera na jedno miesto v opone a tam elegantný mladík vo fraku spieva nádhernú romantickú pesničku, reflektor zhasína a na tom istom mieste sa objavuje nádherná dáma a to sa vždy po zhasnutí a rozsvietení opakuje. Zrazu sa opona otvára a my vidíme jedného človeka napoly prestrojeného za gentlemana, napoly za dámu, spievajúceho i tancujúceho za oboch. Predvádza aj niekoľko vtipných pantomimických scén a publikum je vo vytržení. Najväčší aplauz si však zaslúžila dáma s dosť korpulentnou postavou, spievajúca a tancujúca medzi divákmi – no rozhýbalo sa to!


Po hodine a štvrť definitívny black out, sme smutní, že je koniec. A teraz čo som tým chcel vlastne  povedať. Väčšina sa asi čuduje, že sa tu venujem tomuto Cabaretu, možno by niektorí pamätníci povedali „no, nejaký Ein Kessel buntes“:-) Až kým si neuvedomíte, že na scéne nevystupovala ani jedna žena. Takmer 100 vystupujúcich, z toho približne dve tretiny „žien“, podotýkam nádherných, pritom všetko chlapi. Medzi nimi aj jedinci s inplantátmi, lebo ich poprsie sa krásne vlní:-) No všetci s krásnymi ženskými postavami, dlhými štíhlymi nohami.

Po skončení predstavenia hneď počuť frflošov že na niektorých to bolo tu i tam vidieť, že nemali až také ladné ženské pohyby a ja neviem čo ešte. (Zažili sme podobný šok s Jankou v Pattayi na večeri petangových prezidentov, kde prenádherná dievčina pol hodiny tancovala a spievala a na konci nás konferencierka informovala, že sa môžeme odfotiť s ich umelcom. Vlastne až potom sme uverili…) Isto asi jedna z najkvalitnejších Transvestity  show na svete. Nemohli sme ju vynachváliť. A pred sálou už autobus za autobusom a minivany a Tuk-tuky privážali ďalšiu várku divákov.
A ako uzavrieť príjemný deň  než dobrou večerou. Po ceste zastavujeme pred našou obľúbenou reštauráciou, kde ľudia v rade čakajú na voľné miesto. Aj tu je dobré byť štamgastrom, pretože uvádzač reštaurácie nás spoznáva, vrhá sa k nám, stôl pre štyroch je pripravený okamžite a klasickým štúdiom jedálneho lístka sa nám pomaly končí predposledný deň na Phukete.



A ešte malý dovetok: asi sa nám už začína cnieť za domovom. Lebo ešte tesne pred spaním sa pri záverečnom drinku dostávame k typickým našským témam, kto na koho dopláca, či Košičania na Bratislavčanov, alebo naopak :-) Potom ešte sme začali mudrovať do slovenskej politiky, ale našťastie nás to (aj porovnávanie jedného tiež politika s iným tiež politikom) rýchlo prešlo. Dobrú noc.

 

Masérky – majorita populácie?…“

 

Posledný deň na Phukete. Teplota od rána neklesla  pod 35, dobre, že už pôjdem domov:-) To nie je pokus o iróniu. Moje srdce nie je priam nadšené z takých horúčav, hoci je menej vlhko, ako bolo na Koh Lante. No kým odídeme, treba poriadne využiť slnko, more, piesok, bazén, každý tieň.

Denne od ôsmej do piatej popoludní. Potom sa opäť stretávame a vydávame na večernú potulku. Najskôr ma Jaro vyzýva na odvetu v Dino - minigolfe, Nasťa s Jankou vraj vyskúšajú ďalšie masáže, ktorých je tu nepredstaviteľné množstvo. Píšem nepredstaviteľné, pretože ten, kto tu nikdy nebol, si to naozaj nemôže ani predstaviť. Na ulici dlhej 500 m je z 50 obchodov asi 30 masážnych salónov a každý zamestnáva 5 až 10 masérok. Stačí to aspoň na hmlistú predstavu? K tomu minigolfu: zlepšil som svoj thajský rekord o 3 údery. Dúfam, že sa to dostane do príslušných záznamov. Keď sme skončili, dievčatá sa vrátili nadšené z hodinovej masáže nôh a pobrali sme sa na večeru.

Sériu asi siedmich prímorských reštaurácií, do ktorých stále prinášali čerstvé ryby a ktoré boli dosť preplnené, sme zobrali útokom. Uchytili sme si stôl a Nasťa s Jarom si vybrali z ľadu rybičku, ktorú im nafiletovali a pripravili s prílohami na želanie, my s Jankou sme sa rozhodli pre barbeque na thajský spôsob. Priniesli nám horúcu zeleninovú polievku, rozpálený oceľový gril so žeravým dreveným uhlím s domácou slaninkou ako podkladom. Polievku sme si čiastočne naložili do misiek a zjedli, zvyšok vyliali do žliabku okolo grilu. Takže v tom žliabku sa varil vývar, bublala zelenina z polievky a z hovädzieho, bravčového a kuracieho mäsa, do toho stekal výpek. No čo vám budem hovoriť…!.. Keď si Janka, aby neurazila rybaciu reštauráciu, pridala porciu vysmážaných kreviet s dvomi druhmi omáčok, okoštoval som, hoci som už nevládal.
Večer, keď sme prichádzali k nášmu apartmánu, stretli sme našich ruských susedov, s ktorými sme včera na transvestity show oprášili znalosť ruštiny. Prekvapili nás otázkou, či nie sme náhodou zo Slovenska.

 

„Ruština  nakoniec a balóny šťastia na úvod …“

 

Ráno budíček o siedmej, pobaliť veci, vtom vychádzame von a aj naši ruskí susedia sa už hrnú na raňajky, lebo idú na výlet. Práve pri tej príležitosti vyslovia onú pochvalu na našu ruštinu (lebo len Slováci vraj môžu tak dobre hovoriť po rusky!). My s Jankou hrdo pozrieme na seba, ale zároveň sa lúčime, treba dobaliť, pred desiatou byť na recepcii, tam čaká mikrobus a už sa aj ženieme na phuketské letisko. Presne ako doma:  neskontrolovali  sme zabukovanie, takže sme neustriehli trojhodinový rozdiel. Samozrejme, nešlo o časové pásmo, to len Kupečkovci boli zabukovaní s rozdielom troch hodín oproti nám a isto viete, čo je to čakať niekoho na letisku tri hodiny! Neviem, prečo to vôbec spomínam, ich lietadlo vyštartovalo s dva a polhodinovým meškaním, takže na letisku v Bangkoku sme boli takmer súčasne. Taxík nás už čakal a po hodine cesty prekvapujúco prázdnym Bangkokom sme sa ocitli v našom obľúbenom hoteli De Moc. Rezervujeme si na ráno na 6.00 výlet na tzv.  Floating market, čo sú plávajúce trhy, a potom vyrážame na moju obľúbenú ulicu Khao san road. Isto pochopíte, prečo „moju obľúbenú“. Tam totiž kúpite všetko. Hneď skraja ponúkajú, že vám vyrobia akúkoľvek kópiu ktoréhokoľvek dokladu a, samozrejme, samé čačky od výmyslu sveta. No najmä dobroty pripravované priamo na ulici, a to aj čerstvé ovocie a zelenina, šťavy z nich

, rezance a ryža na všetky možné a nemožné spôsoby, pre mňa neprekonateľné minišpízy  kuracie, bravčové, hovädzie, na nich podľa chuti rajčinka, paprika, ale aj feferónka, ananás, presne to, na čo má človek chuť.

A ugrilujú ti to priamo pred nosom. Jediné, čo síce už tretí rok obkukujem, ale čomu stále odolávam, sú pečené kobylky, šváby, červy, stonožky a podobná háveď. Jedného dňa sa isto-iste odhodlám. 

Zrazu sa stmieva, vzápätí sa obloha rozjasňuje. Objavujú sa na nej stovky, tisíce, ba desaťtisíce lampiónov šťastia.

Je deň jesenného splnu mesiaca, keď sa na všetkých tokoch a jazerách rozsvecujú vence so sviečkami a plávajú – takto si Thajčania uctievajú duchov vôd – je tu síce neoficiálny , ale najkrajší thajský sviatok Loy Krathong.

Na oblohe vidieť nepredstaviteľné divadlo. Začalo sa to tesne po 18. hodine, teraz je pol druhej ráno a od rieky sa valí k oblohe jeden balón - lampión za druhým. Na nebi vytvárajú hviezdne mraky a ani sa mi nechce ísť spať. Priamo zo svojej hotelovej izby, odkiaľ vidím na rieku, pozorujem nekonečnú riavu svetiel, čo stále stúpa, vybuchujú petardy, reflektory križujú oblohu a ulice sú preplnené ľuďmi. Len na tom kúsku oblohy, čo vidím z okna, som napočítal naraz 120 lampiónov. Prajem si pekný večer a som zvedavý, kto nás ráno zobudí, najmä mňa, lebo ostatní sú už aspoň hodinu „na uchu“, kým ja užasnuto hľadím na oblohu. Raz také niečo vyrobím aj ja:-) :-)


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?