Denník nevyužitého petangistu, alebo:Thajsko 2010 – Za petangom, či za morom? - ČASŤ I.

Autor: Lubomír Šedivý | 22.6.2015 o 9:00 | (upravené 22.6.2015 o 9:11) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  448x

Od roku 2010 som si o svojich cestách po Juhovýchodnej Ázii , začal viesť rôzne druhy denníkov a tak nech sa páči......časť I.

 

 

Je nedeľa krátko po 16., všetko (hádam) pobalené, nasadáme do auta, smer letisko Schwechat  , Janka (manželka), Nataša (spolucestovateľka), Jaro (patrí k nej) a Ľuboš (ja) sa tešia na 10,5-hodinový let do Bangkoku. (Pokračovanie zajtra.)

Nečakaná medzihra

 

Najprv pre istotu Osoby a obsadenie:

Luboš Šedivý, organizátor,

Jana Šedivá, trpezlivá manželka (varovanie ministerstva o fajčení jej zatiaľ neskracuje život)

Nataša Kupečková, prispievajúca členka

Jaro Kupeček, prispievateľ prispievajúcej členke

starší syn, Lasky, mihne sa na plátne ako šofér. Ocenený za najlepší výkon vo vedľajšej úlohe

 

Mal som pripravené pokračovanie, aj som ho chcel pred chvíľkou napísať, ale, žiaľ, zistili sme, že nám v noci ukradli väčšinu peňazí, tak ma to momentálne ani nebaví.

 

Ešte raz odznova, alebo: Cez Ivánku do Schwechatu

 

Zrejme som si rozhneval všetkých miestnych bohov, pretože leje ako z krhly, tak som sa rozhodol venovať literatúre faktu. Samozrejme, skôr faktu ako literatúre:-))).
Skončil som nedeľou krátko po 16. hodine, keď sme sa – 4 persony – nasardinkovali do auta a môj starší syn s nami vyrazil ako šofér smer letisko Ivanka. Cha , cha, vidíte to?  Asi po pol km otáčame, my predsa letíme zo Schwechatu!:-).  Nič to, hneď sme v tom správnom smere a v tom momente mi prichádza na um, kde asi mám náhradný chrup:-) Predsa doma, ale mlčím, len nech sa neotáčame, nejako to vydržím.

         Výborne, tabuľa Schwechat 7 km, zábava (obvyklá rodinná) v plnom prúde, keď vtom moja žena Janka vykríkne „do zadku!“ (samozrejme použila iné slovo), „ja som si nezobrala plavky!“ To je ohromné, ideme na 17 dní k moru a bez plaviek:-). Synátor, aj napriek tomu, že je výborný jazdec, konštatuje, že nás nestihne odviezť na letisko a ešte raz absolvovať trasu Bratislava – Schwechat. Telefóny drnčia (potichu, ako mobily zvyknú), Jankin brat Peter je pripravený vyraziť z Kramárov do Rusoviec a potom na letisko, ja konštatujem, že ani on to nemôže stihnúť. V tom momente sa konečne dostane k slovu Nataša, naša spolucestovateľka: „Ja mám štvoro plaviek a jedny sú také, no, také trochu väčšie“ (moja žena nie je nijaký  fifipierko). Zhodneme sa na tom, že nejako to len hádam dopadne, prípadne si ich niekde kúpi. Od tej chvíle to už ide prekvapujúco bezproblémovo, checkujeme sa na letisku, vchádzame do lietadla (na palubu by znelo krajšie, ale nijakú som nevidel), pričom my dvaja s Jankou dostávame vari ako bolestné jedny z najlepších miest v Aerobuse, to znamená asi meter na nohy. Vyrážame o 19,25 nášho času, po asi troch hodinkách čítania, troch hodinách spánku, dvoch (tie už neboli tri) perfektných jedlách a posune hodín o 6 dopredu o 11,30 pristávame na letisku Bangkok-Suvarnamburi international.  Pýtame sa aspoň troch rôznych ľudí, ako je to s našou batožinou, to znamená, či ju automaticky preložia do lietadla na Krabi, či my máme ísť hentam na transfer, a všetci s tým nákazlivým nádherným thajským úsmevom prikyvujú, spájajú ruky (ako my k modlitbe) a ukláňajú sa. Keďže nám zvyšujú dve hodiny, púšťame sa po pohyblivých chodníkoch , po pol km sa objavuje ďalší nápis, že náš transfer je po 920 m. No problem: stále 80 m dlhé pohyblivé chodníky, a to jeden za druhým, takže: stíhame.
No keď asi hodinu pred odletom prichádzame na „správne“ miesto, miestny úradník nám oznamuje: „Vy ako cudzinci musíte najskôr na imigračné, potom si vybrať nové letenky a potom musíte…“ Len-len, že som stihol tieto informácie absorbovať. Tak trošku bledneme, keď zisťujeme, že imigračné je 650 m naspäť a pred každým okienkom takých 40 ludí. No opäť funguje „thajský úsmev“, ochota: púšťajú nas cez VIP zónu (že by ma tu ako petangistu až tak poznali?), vonku tak po troch opýtaniach sme konečne v nástupovej hale, dostávame nové letenky, jediná fajčiarka (moja žena Janka, ako ináč!) po asi dvanásťhodinovej abstinencii vybieha von na 1 cigaretku, rýchly presun a už sedíme v lietadle na Krabi. Ako je to v takých prípadoch zvykom, opäť špekulujeme, či nám príde batožina, a dočkáme sa pritom zázraku, let namiesto 80 minút trvá minút 50, vystupujeme z lietadla, vstupujeme do budovy a tam nás čaká pozitívny šok: naša batožina sa krúti na páse, človek s našou menovkou čaká pri východe, no skrátka: v priebehu desiatich minút opúšťame letisko. Vo vyčačkanom mikrobuse vyrážame smer Koh Lanta.... (pokračovanie, dúfam, že bude!)
 

S policajtmi sme si nezahrali

 

Ako pokračujeme? Či vlastne začíname? Na letiskách vo Viedni, v Bangkoku aj na Krabi sme ako prvé kládli otázky typu „predávate plavky“? Odpoveď síce znela „áno“, ale po každom prezretí (predavači istotne mali dobre utajovanú radosť!) sme konštatovali, že by bolo treba kúpiť najmenej tri kusy (musím odviesť manželkinu pozornosť od čítania tejto pasáže).

Dosť bolo plaviek! Na letisku Krabi nás sympatický domorodec ubezpečuje, že do dvoch hodín budeme v rezorte. Na prvej kompe sme po 40 min, na druhej o ďalších 15 min a po hodine a 35 min. sme na mieste. A čo nevidíme, vlastne vidíme: príjazdová cesta samé blato, ohrádky-plotíky, ba aj

okolité kríky okolo chatiek ešte lepkavé od farby a čo je najhoršie: začína pršať. Ubytovávame sa v unikátnych chatkách: sprchy nemajú strechu, takže za dažďa netreba ani otvárať kohútiky…

Pláž je zaujímavá. Je práve odliv, takže more pred nami uteká, zato objavujeme príjemnú reštauráciu, s typicky milými ľuďmi, aspoň pokiaľ ide o obsluhu, a výbornou kuchyňou. Najedli sme sa, skromne popili, potom si ešte trochu potárali pred bungalovmi a šli spať.

Spať ako spať: budím sa o tretej ráno miestneho času (odpočítajte si 6 hodín, takže tam dnes, doma včera), sadám za laptop, chatujem, chvíľku si čítam (jednoducho ako zvykneme aj doma) a okolo piatej zaspávam. O necelé dve hodiny ma budí hitchcockovský výkrik mojej ženy,“Luboš okradli nás!“ Nijaký film, skutočnosť: peňaženka s pôvodne dosť veľkou hotovosťou leží pri pootvorených dverách na dlážke a v nej – zostatok (nežiaduce saldo) asi 10 EURO. Išli iba po hotovosti, kreditky,  laptop a mobil si zrejme náročky nevšimli. Nekonečne, čiže asi hodinu, sedíme ako obarení, nádherné sny a predstavy o Thajsku sa rúcajú, všetky možné nadávky sú podporované prísahami poeovského typu „Never more!“ čiže „Thajsko nikdy viac...!“ Napokon to ohlasujeme na recepcii, dokážeme sa naraňajkovať a už nás odvážajú na políciu. Ešte uvažujeme natoľko, aby nám bolo jasné, že chybu sme urobili my, keď sme dvere zatvorili, ale nezamkli. No hej, ale nezarazilo by človeka, že niekto sa mu vkradne do izby počas spánku? A navyše predstava, čo by sa bolo stalo, keby sme sa práve vtedy zobudili, ako by ten zlodej bol reagoval...? Návšteva na polícii nám predsa len trochu zlepšila náladu: ústretovosť, úsmevy, smiešna angličtina na rôznych stupňoch kvality a velenia. Netreba to naťahovať: Keď prišla majiteľka rezortu, odviezla nás „domov“ a ako aspoň malé bolestné kúpila fľašu Havana Rumu. Bolo to po dvoch hodinách pobytu u policajtov, s ktorými som si ktovieprečo nezahral petang, hoci je to ich povinný šport. A tie peniaze? Za tie sme mohli radšej niekomu zaplatiť letenku a ten niekto (ja mám predstavu kto by to bol) tu mohol byť s nami.

Nasťa s Jarom zatiaľ takmer bezstarostne objavili na druhej strane zátočiny peknú pláž a za ten poldeň prišli priškvarení (samozrejme, len navonok). Na popoludnie si nás zobrali do parády miestne masérky a hodinová thajská masáž nás trošku nabila elektrinou. Aspoň na chvíľku, lebo zasa začalo pršať a za tie peniaze pršalo až do noci.

Večer sme sa vybrali okoštovať ďalšiu krčmu (prepáčte, reštauráciu), čo nám ešte z minulého roka radili Soboličovci, ale verte Pezinčanom: tá naša prvá bola rozhodne lepšia. Takže zajtra sa do nej vrátime, alebo urobíme ďalší pokus. Aj Thajsko musí ísť cez žalúdok, o láske už ani nehovoriac… Ja sa tradične vrhám na miestne jedlá, polievky, a môžem povedať, že zatiaľ som sa nepopálil , čí  neošálil. Po návrate na pláži zopár drinkov, na rozptýlenie prvý mač „Človeče, nehnevaj sa“ a spánok. Zajtra je streda, tretí deň. Plán máme, ale v tomto prípade bude večer múdrejší rána. Myslíte, že to je všetko? Myslíte, že som v tých veľkých problémoch zabudol na drobnosti? Nezabudol, tak ako napríklad Janka zabudla doma (tam doma, u nás) okuliare na čítanie, ešteže má náhradné, Nasťa zasa okuliare vraj zabudla v lietadle Viena-Bangkok, pravda, našla ich v inom vaku, než hľadala – skrátka: bežný deň našinca za hranicami všedných dní…! (pokračovanie zajtra, možno už bez polície)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?